Poznámka autora:
Osoby a politici opísaní v knihe nemusia v súčasnosti korešpondovať s funkciami v nej uvedenými.
Predslov:
Ak táto kniha v dobe, kedy klamstvá, podvody a výsmech mocných priamo do očí svojmu národu už nepozná medze, konečne otvorí oči čo i len jednému, jedinému Slovákovi, akoby ich otvorila všetkým.
Na Slovensku je to naozaj tak...
čím väčší blbec, tým väčšia politická kariéra
„Čau Jóži!“ Ten tupý hlas, ktorý ma vtedy na ulici oslovil, sa naozaj nedal prepočuť.
,,Chcem sa ťa spýtať, čo robíš v piatok? Vieš, mohol by si ísť pre mňa niečo zistiť. Príde jeden fas z Bratislavy rečniť a keby si tam bol, mohol by si ma o tom informovať, alebo sa ho aj niečo spýtať. Veď ty si v takých veciach dobrý. Ja nebudem vtedy doma."
Na môj nechápavý výraz jedným dychom vychrlil.
,,Veď možno už vieš, ja som teraz v strane, v tej demagogickej agónii a ten fas, čo príde, je tiež od nich. No a patrilo by sa nám, tu, v Leviciach, niečo o tom, čo tam bude kecať, vedieť. Ozaj, nechcel by si k nám vstúpiť? Tých päť ko...ov, čo tam je, vie dohromady asi polovicu z toho čo ja, no a ja, možno polovicu z toho, čo ty. Bol by si určite prínosom, si šikovný, no a veď vieš, idú voľby. A keď si teraz neukradneme a nechytíme fleky, tak už nikdy.“
Na toho fasa som vtedy v ten piatok išiel. Počúval som ho a kládol mu otázky. Neskoršie som medzi tých päť ko...ov, ktorých počet sa v demagogickej agónii v Leviciach s blížiacimi parlamentnými voľbami v roku 1998 zvyšoval ako svorka vyhladnutých vlkov okolo koristi, vstúpil.
A bol som aj prínosom. Presviedčal som ľudí, po nociach lepil plagáty, moderoval mítingy. A po celý ten čas, až do volieb, som sledoval tú bezbrehú túžbu po moci, majetkoch a peniazoch tých najtupších z tupých. A keď sa koncom septembra 1998, po takzvaných víťazných voľbách, začala trhať korisť tým najvulgárnejším spôsobom, aký som kedy videl, keď som pozoroval tú rituálnu činnosť, ktorá je na Slovensku už šestnásť rokov automaticky spojená s víťazstvom v akýchkoľvek, či už komunálnych, alebo parlamentných voľbách, bol som zhnusený. Hoci sa stačilo postaviť do radu, hoci sa stačilo pozrieť ráno do zrkadla, pogrcať sa sám zo seba, potom ten grc utrieť, navoňať sa a ísť trhať korisť. Ja som nemohol. Proste to nešlo..
\Ísť na obsah/ Čítať ďalej->>...